Zdvihol som oči od monitora a pozrel na svoj odraz v malom zrkadielku, ktoré mávam bežne položené na stole, pre prípad náhleho videohovoru. No hlavný dôvod je, že ten obraz mám rád. Hneď som ten obraz nespoznal, len niečo šepkalo, že blízko k sebe máme určite. Srdce divo bilo, keď som roztiahol závesy a vytiahol žalúzie. Za oknom bol svet a práve prebiehalo počasie. Presne také aká bola prognóza, svetlo kým neskončí deň.
Skontroloval som elektrické ističe a reštartoval modem. Wifine som sa prihovoril, no ani neblikla. Mĺkva bola, prázdna, bez dát nachystaných k vyslaniu. Prepadla ma beznádej a nevedel som čo robiť, všetko stratilo význam. Chvíľu som blúdil bytom v nádeji, že snáď narazím na signál, no nič som necítil. Izbové kvety núkali svoje listy nachystané do herbára, knihy v poličkách sa mi otočili chrbtom. Vianočný stromček rezignoval a hoci umelý, opadalo z neho ihličie.
Zavolal som svojmu kaderníkovi, automechanikovi a spoločnosti, ktorá má signál na svedomí. Popreli problém na ich strane. Kontaktoval som suseda, zastihol som ho tiež v zlom stave, v núdzovom režime bez signálu. V polhodine jeho monológu, mi jednou vetou prezradil čo cíti. Povedal som mu, že musím ísť s tým von, do prírody, či sa nepridá. Odpovedal nie, žil ešte v skromnej nádeji.
Vyniesol som svoj smútok pred dom, chcel som ho krokom rozťahať po lese. Vyžalovať sa tieňom, ponosy nanosiť do húštin. Zaťať päste a rozraziť vzduch chodníkom pod stromami, aby sa tam toľko sklamania vôbec zmestilo. Chcel som sa lesu prihovoriť, položiť otázky na nové miesta a s pokorou čakať odpovede. Chcel som ťa bližšie spoznať príroda a ponúknuť svoj život do príbehov.
No len čo som vyšiel z domu, sused na mňa z okna zakričal.Už ide! Tak nič, otočil som sa na päte, prepáč príroda.