Chcel som použiť prekladač, ale nenašiel som v mojom mobile písmeno “a” s deravou bodkou na vrchu. Mal som si asi kúpiť Nokiu. Pri pokladniach som chcel prekĺznuť a vyhnúť sa pohoršeným pohľadom. A tam ležala. Papierová taška. Kúpil som si ju a nechápal ako ma tak jednoduché riešenie nemohlo napadnúť. Kúpiť obal, keď obsah nezaujme. Obyčajná taška a aká pekná.
Padla mi hneď do oka. Nádherná papierová taška, dosť veľká a tiež akurát malá. Bola to láska na prvý pohľad, aj prvý dotyk a jej zvuk pri chôdzi bol čarovný. Brával som ju často so sebou na nákupy. Susedia určite nechápavo krútili hlavami, schovaní za priezormi dverí, keď ma videli podvečer prichádzať domov s tou taškou a jej okúzľujúcim nápisom. A ticho šepkali. Ach, ten má zase nakúpené.
V sobotu som sa s ňou vybral na nákup, pyšne som ju niesol v ruke. Keď som nakúpil, spokojne som kráčal domov. V taške niekoľko kíl dobrôt na malé občerstvenie. Prešiel som hodný kus keď zrazu udrel hrom a začalo pršať. Môj krásny účes bol v momente zničený. Hodina práce pred zrkadlom mi stekala po chrbte do topánok.
A keby len to. Už som videl dom, keď som niečo zistil o papierových taškách. Milujú vodu viac ako sa zdá, kým nezaprší. Obsah vypadol, v ruke mi ostali iba uši z rozmočenej tašky. Zranené dobroty podliate červeným vínom, bolestný obraz rozpúšťal dážď.
Napadlo ma, že krása nezje všetko a pečivo sa snáď bude dať vyžmýkať do pohára. Keď som všetko pozbieral do náručia a prišiel premočený domov, do poznámok k manuálu moderného muža som si poznačil. Aj keď niekoho držíš za uši, nemusí ti splniť to čo od neho očakávaš.