Objímal som dlaňami šálku čaju za necelé euro a myslel čisto matematicky. Začal som jednoduchým príkladom, že jedna a jeden rovná sa jediná. Jediná chvíľa v prievane končiaceho dňa.
Sedeli neďaleko, cítil som vôňu ich vypitej kávy. On sa snažil pozerať do jej očí, ona klopila zrak a myslím, že sa trochu červenala. Dotkol sa jej dlane, zdvihla oči a nepovedala vôbec nič. Len, ty si taký blázon, a jeho sa tie slová vážne nedotkli, len tak ako mali, ten kontakt naznačili.
Ráno som vstával o druhej a myslel na teba, povedal on a bolo počuť koľko úsilia je za potreby na vyslovenie tak jednoduchého slovného spojenia. Ona si upravila ofinu tak, že ju odfúkla. Prúd vzduchu bol dostatočný a skúsenosť s touto úpravou dopravila vodopád vlasov na správne miesto.
Pohladila ho po hlave, po vlasoch, ktoré tam určite niekedy pred rokmi rástli v hustých trsoch, no zostala len šedivá vzorka v rozopnutej košeli. Usmiala sa a vrásky v jej tvári vytvorili zvláštny ornament, ktorý by možno znalec čiar tesaných do kože časom, dešifroval ako obyčajné šťastie.
Keď si oddýchli, odišli spolu držiac sa za ruky. Ich spoločná silueta otvorila dvere do zlého počasia. Napadlo ma, že tak je to asi lepšie, ako kráčať po svete po jednom. A predsa len, mali iba jeden dáždnik.
