Asi sa ešte nestihol označiť. Ale napísať meno na zvonček je to posledné čo súri, dôležitejšie sú napríklad hodvábne záclony. Chcel som otvoriť dvere do domu, vybehnúť po schodoch a zabúchať mu na dvere, ale magnety držali pevne kovovú bránu s niekoľkými nátermi.
Duchaplne som vybral mobil, že mu zavolám. Ikonka batérie svietila posledným dielikom na červeno, nočná mora mobilnej komunikácie v priamom prenose. No skúsil som, snáď výpary energie postačia. Batéria ma nechala dvakrát sa dotknúť a displej zhasol s náležitými efektmi, toľko šťavy ešte našla.
Chvíľu som stál pred domom a čakal, že snáď niekto bude chcieť vstúpiť a dúfal, že ma vpustí do domu. Ale nik nechodil, len jedna pani prešla okolo, zagánila a keby mala po ruke, isto hodí do mňa veniec upletený z cesnaku.
Tak som urobil to, čo snáď už tridsať rokov nie. Odstúpil som od domu, zapískal a skríkol jeho meno. Po pár sekundách sa z okna vystrčilo niekoľko hláv, ani jedna nepatrila kamarátovi. Len neznáme, zvedavé štice sa unúvali pozrieť na trúfalca, čo pod oknami vyvádza.
Hlavu som mal vykrútenú do neba a snažil sa identifikovať, či jeden zo zvedavcov predsa len nie je on, hoci na inom poschodí. Ešte raz som sa osmelil, zapískal som a zvolal jeho meno. Stál mi za chrbtom. Vo chvíľke ticha mi šepol do ucha, až som sa trhol. Nie som doma, že?