Predmet

Autor: Marian Baran | 16.3.2014 o 7:20 | Karma článku: 23,36 | Prečítané:  2968x

V autobuse sedel malý chlapec, cestoval sám zo školy. Sedel nehybne, snažil sa byť neviditeľný. Na chrbte taška, tak ako mama povedala a na kolenách vrecúško s prezuvkami.

Oproti nemu sedeli dve dámy, hlavy na bok a obdivovali obraz ktorý videli. Na tvárach zasnené úsmevy. Chlapca by aj štipli na líce, pohladili vlasy, no frizúru mu upravovať nemuseli, ofina úhľadne učesaná na bok, cestička cez pol hlavy.

Všeličo sa ho vypytovali, na známky a či sa mu v škole páči. No chlapec mlčal. Pýril sa k situácii vhodným odtieňom červenej. Neboli tam predsa sami, množstvo tvári ktoré sa uškŕňali nedokázal spočítať, do toľko sa v škole ešte neučili.

Dámy stále dobiedzali, otázky ako osy mu krúžili okolo hlavy. Ale veď povedz niečo, nabádala ho jedna z nich, čo sa hanbíš? Po takej vete sa pocit ešte zhorší, je to lopata uhlia do pece hanby. Tak aspoň povedz, aký máš v škole najobľúbenejší predmet, pridala sa druhá.

Pravítko, odpovedal chlapec pohotovo. Do dám akoby udrelo, všetci okolo sa odpovedi zasmiali. Dámy stíchli, pozreli na seba a jedna už iným tónom druhej zhodnotila. Drzé sú tie deti, tak veru.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?