Celkom som sa zhrozil tej predstavy, veď na pošte musí byť plno, určite o niečo viac ako si viem predstaviť. Snažil som sa tejto ceste vyhnúť, rozmýšľal som že list jednoducho hodím do poštovej schránky a známku tam nakreslím, veď snáď to nezistia. Insitný obrázok dokáže určite každého očariť. Doma som totiž žiadnu známku nenašiel. Iba také staré čo mám v zbierke, už neplatné, modrý Maurícius a tak. Aj holuba som chcel na balkóne chytiť, nech pomôže. Ale holub je tvor plachý, odplachtí vždy keď môže postoj zaujať.
Nachystal som si jedlo na dva dni, rybársku stoličku, nafukovačku, penu na holenie, žiletky a niekoľko kníh, nech mi čakanie na službu pošty ubehne čo najpríjemnejšie. Pribalil som sedmové karty a pexeso, veď v dave vždy nájdem spriaznenú dušu. Doma som polial všetky tri kvety, zavrel okná, vypol vodu, zapol dôvtip a susedovi vrátil plážový slnečník.
Na pošte ale nikoho nebolo. Moja spontánna predstava o záľahe ľudí bola narušená, prázdny priestor pošty sa v mojej databáze predstáv nevyskytuje. Nevedel som čo robiť, zdalo sa že čakanie, ako proces dosiahnutia cieľu bude v ten deň vylúčený. Dobrý deň, chcel by som poslať tento list. Povedal som pani za okienkom, keď som sa konečne osmelil a prekonal neexistujúce zábrany. Usmiala sa a urobila čo bolo treba.
Prečo tu nikto nie je, nikto nečaká? Opýtal som sa trasúcim hlasom, pretože také niečo som ešte nikdy nezažil. Pani pozrela na mňa, predtým ale pozrela na pravú stranu a na ľavú pozrela pre istotu tiež. Viete, máte šťastie, veľké šťastie. Šepla pokojne.