Ucho zubára

Autor: Marian Baran | 14.12.2013 o 14:30 | Karma článku: 21,99 | Prečítané:  3084x

Keď som sedel v čakárni mojej zubárky, oľutoval som pôžitok z karamelového cukríka, ktorý som si pred pár dňami kúpil v obchode. Viem, návod na cmúľanie lakoty sa na obale nenachádza, každý jedinec má svoj vlastný štýl, ktorým naruší tvar sladkej dobroty.

Cmúľaj, šepkalo mi moje opatrné, jemné vnútro. No moje drsné ja, zakrylo ústa jemnosti a zavelilo, rozdrv ten trápny cukrík zubami. Cmúľaj, ševelil zamatový hlások. Žuj, velil drsný šmirgeľ hlasu v koženej bunde plnej lesklých čačiek, na chrbte nápis; Železo. Cmúľaj, vychutnaj si cukrík pomaly, chvel sa hlas v kvietkovanej košeli, veď cukrík to je pretlak zážitku.

Bol to kompromis. Pováľal som karamelku v ústach a potom stoličkami zahryzol. Plomba v zube sa na cukrík nalepila, ostala v zube diera. Taká diera, cez ktorú prievan fučí do hlavy, mozog sa vo víre hlavou kotúľa a nie je to príjemné. Hrozí, že mozog vypadne uchom von.

Moja zubárka tam nebola, bol tam mladý zubár a ten ma usadil do kresla. Otvoril som ústa, on pozrel dnu a povedal, karamelka, že? Dnes ste už tretí. Rozdiel so zubárkou nebol podstatný, len skúsenosť, že naposledy som mal mužskú tvár tak blízko mojej, keď mi otec ako malému chlapcovi dával pusu na dobrú noc. Nepozeraj zubárovi do ucha, šepkalo moje jemné ja, to sa nepatrí. Pozeraj do ucha, chrčal drsný rebel vo mne, pozeraj do ucha, nie na vŕtačku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?