Mravec, ktorý na mňa vyplašene pozeral z tej kopy orechov, od strachu nič nepovedal. Precestoval niekoľko stoviek kilometrov, neprekvapilo ma jeho mlčanie, ale to že náhle zdrhol mu nezabudnem. Každý orech bol vkusne zabalený v tvrdej škrupine. Toto balenie orechov má dlhoročnú tradíciu a svoje opodstatnenie, ktorému celkom nerozumiem.
Starý otec mal v záhrade najväčší orech v celom okolí, keď ho sadil, isto netušil, že strom vyrastie do takej výšky a bude mať obrovskú korunu. Presahovala hranice úzkej záhrady a po oboch stranách strom ponúkal susedom podstatnú časť svojej úrody. Orechy sú bohatstvo, hovorieval starý otec, keď stál v záhrade a pozoroval susedov ako zberajú napadané orechy vo svojich záhradách.
Myslel som na jeho slová, keď som na balkóne kladivom rozbíjal jednu škrupinu za druhou, podstatnú časť zásielky som preto odložil. Tak už ste dokončili tú poličku, čo ste spomínali pred dvoma rokmi? Opýtal sa ma na chodbe sused. Pozrel na môj palec a ukazovák v hrubej vrstve obväzu. Áno, poličku, povedal som, veď orechy sú bohatstvo.