Kávové zrnká na dne pohára, tiež nevytvárali piktogram daždivého počasia. Preto som si neobliekol svoj obľúbený červený pršiplášť, ani gumené čižmy, veď pršať nemalo. V polovici cesty sa spustil silný dážď. Kým som prišiel na zástavku, bol som tak mokrý, že som už takmer vôbec nebol suchý.
Na zastávke pusto, stála tam iba staršia pani s dáždnikom. Postavil som sa pod prístrešok a ona pyšne a celkom sucho pozrela na mňa, celého premočeného. Asi nevedela pochopiť, ako môže byť niekto tak mokrý a tváriť sa prirodzene a tiež, prečo stojím pod strechou keď už je to zbytočné.
Po ceste prešlo auto veľkou rýchlosťou a priamo cez mláku pri chodníku. Tuším sa tomu hovorí vlna. Bola tak veľká, že by opláchla osemposchodový panelák. Voda ale s mojim odevom nemala čo robiť, stiekla ako poleva na zem. To pani, z polovice mokrá, zhíkla. Mne to už bolo celkom jedno.