Keď som prijal jeho pozvanie na podvečerný lov, starec sa uškrnul a prehlásil. Ale dnes bude určite nuda. Zo skúseností viem, že rybačka nie je karneval v Riu. Že je možno zábavnejšie pozerať na farbu, ako schne na stene, ale taká rybačka má určite niečo do seba.
Tak som tam sedel a počítal komárov, ktorí pristáli na mojej koži. Každý jeden bol uštipačný. Ryby už zjedli všetky návnady, najedené žiabrovali niekde v bahne a cvrček začal trúchliť za niečím definitívne strateným. Mohla to byť taká celkom fajn nuda, keď sa vám vybavia všetky tie okamihy, o ktorých ste si mysleli že sa definitívne stratili.
Teraz. Povedal zrazu starec a ja som sa zľakol, že má zaber. Pozrel som na hladinu a pri plaváku hľadal kruhy. Kruhy tam neboli, po hladine behali len tie zvláštne tvory čo sa neutopia, taký ten drobný hmyz čo popiera fyzikálne zákony. V diaľke, na pravom brehu, vystúpili zo šera lesa tri ženské postavy a vyzliekli sa. Potom vliezli do vody a chvíľu na seba s jasotom prskali vodu. Trvalo to len chvíľu, kým spláchli zo seba horúci letný deň a odišli.
Videl si? Opýtal sa starec. Tam na ľavo sa vyhodila ryba na hladinu. Som si myslel, že sa dnes už naozaj nič nestane. A usmial sa smerom na vodnú hladinu.
