Spýtala sa, či jej na chvíľu psa nepodržím, vraj mimoriadne potrebuje obe ruky. Povedal som jej, nech psa položí na zem, veď má štyri nohy, to hravo ustojí. Ona na mňa pozrela, asi tak, ako zvykne labami ošľahaný statik štvornohých tvorov a keby len to, asi bola zúfalá. Na každom prste jeden prsteň a keby len to, všetky sa javili zo zlata.
Súhlasil som a psa prevzal do náručia. Zavrtel sa ako vyoraný červ a vypadol mi na zem, slečna ani nestihla mimoriadne použiť obe ruky, myslel som, že ten dôvod som prepásol. Pes dopadol na všetky štyri, no hneď sa zvalil na bok a zakňučal. Dokonale zahral zraneného. Ona sa vyľakane otočila a uštedrila mi buchnát do hrudníka, päsťou obrastenou prsteňmi, až mi vyrazila dych.
Zľakol som sa, že priletí na pomoc i druhá ruka, pretože bola voľná a nebezpečne blízko. Obavy boli na mieste, pri mojom tele bola v okamihu, no otvorila sa a pohladila ma po ramene. Prepáčte. Dve ruky, dve emócie, vravím si insitne, analyticky a úprimne, pretože so sebou vediem len priamu reč.
Cítil som sa v bezpečí, keď psa zdvihla zo zeme do náručia a dala mu veľkú pusu. A bol som celkom rád, že mala opäť zamestnané obe ruky.