Pátral som komu patrí, so všetkou vážnosťou som hľadal vlastníka. Pýtal som sa chlapa, čo ma skoro autom zrazil na chodníku, či stratil rozum. Prstom, ktorý mi ukázal v otvorenom okne, mi na otázku stručne odpovedal. Prebodol som ho myšlienkou, že si na vrakovisku kúpim dvere od auta, aby som na podobné situácie bol pripravený a vedel primerane reagovať. Potrebný prst mám.
Hľadal som ďalej, kde koho sa vypytoval a príležitostí som mal habadej. Opýtaní krútili hlavou, hromžili, ukazovali zaťaté päste a iným spôsobom mi dávali najavo, že moja otázka nenašla správneho adresáta. Už som rezignoval a tak s prosbou idem za tebou. Spýtaj sa, ak náhodou budeš mať koho, či niekomu nechýba, či niekto nestratil rozum. Ak takého nájdeš, budem rád.
Ten rozum vyzerá celkom obyčajne a takmer nič neváži. Je čistý, má pevný povrch a jednoduchú štruktúru. Ale každým dňom z neho ubúda, bude to asi tým, že sa nepoužíva. Nie, nie je môj. O mojom, dávno stratenom nemám dodnes žiadne správy.
