Už tam mám svoju lavičku, je to tak, ale dôvod prečo, ten nepoznám. Sledujem celý týždeň čas, kedy má zapadnúť slnko. Ak môžem, prispôsobím sa a načasujem všetky kroky tak, aby som na tej mojej sedel a mohol tento úkaz sledovať. Je to ako utopiť sa v sebe, keď sa stráca slnko medzi stromami. Je to ako zhltnúť deň bez toho, aby to vadilo.
Večer som to stihol tesne. Sadol som a milióny komárov mi začalo piť krv. Transfúzia momentálnej trpezlivosti. Nevšímal som si ich, už viem, že každý môj pohyb v snahe zbaviť sa parazitov, je len pochybnou choreografiou zvolávajúcou ďalšie tvory, zvedavé na márnosť pohybu.
Keď zapadlo slnko a šero rylo dráhu do včerajška, vtedy som si ho všimol. Pod stromom čupel chlap a plakal. Taká ta nekonštruktívna chvíľa života. Tá dráha viedla tesne vedľa neho. Keď som chcel odísť a striasť z kože všetkých požieračov môjho času, vstal aj on. Zbadal ma, zľakol sa. Predsa len, vo svojom stave človeka načakal.
Ste v poriadku? Spýtal som sa, nech jeho prízraku pridelím hlas. Utrel si oči, potom šedivú bradu. To viete, láska. Povedal a ja som videl komáre na jeho rukách, ako dychtivo pili ten nektár zlomenej čiary.