Zašli sme s kamarátom do pivnice po piecku, takú čo treba intenzívne kŕmiť drevom, starať sa o plameň a ona vyprodukuje určité množstvo tepla, podstatného pre konkrétny okamih. Ale nezmestili sme sa obaja medzi rámy dverí, tak som ju sám zdvihol ako peň. Prešiel som cez dvere a následne po schodoch až do omietnutej miestnosti. Bola ťažká, celú cestu som mal chuť ju položiť, ale na prahu dverí nemá piecka miesta, ani na dvor sa nehodí. Pec patrí medzi štyri steny, na to bola stvorená.
Potom sme napojili komín a v piecke zakúrili. V chladných izbách rekonštruovaného domu sa udomácnilo teplo. Plamene požierali napílené drevo takou rýchlosťou, že by bolo vhodné pritiahnuť neďaleký les pod okná, aby poživeň bola nablízku. Za oknom slnko tiež presviedčalo prítomný mesiac nech si to rozmysli, nech jeho horúcej vášni konečne podľahne. Rétorikou ostrých hrán, klesajúcej intenzity, vášnivo klamalo tieňmi.
Kontinenty sa začali opatrne strácať, trvalo dlho kým ostalo iba more. Zdalo sa prirodzené, že jedno pohltilo druhé. Kamarát potom kdekomu v meste rozprával o mojej sile, zveličoval a opisoval moju cestu s pieckou dôraznými gestami. Už i predavačka v potravinách sa ma opýtala či som to ja.
Trochu mi vadili všetky tie veľkolepé vety, niečo málo som sa hneval. V záhrade domu, som podvečer pozeral na stromy a malý chlapec ma sledoval cez plot. Premeriaval si ma a hrýzol spodnú peru. Trvalo kým sa osmelil.
Vy ste ten, čo sám vyniesol z pivnice piecku? Spýtal sa.
Áno vyniesol. Pritakal som po chvíli, pretože až v ten moment mi došla sila rečí.
Nevyzeráte na to. Pokrútil prekvapene hlavou a ja som sa usmial.
