Ocenil som jeho snahu i výber, pretože pred rokom ma nahnal na zumbu. Neodradili ma posmešky prítomných dám, ani ich poznámky či som tam správne, pretože konkurz na maskota miestneho pneuservisu je určite v inej budove. Stačilo ale pätnásť minút a ja som mal pocit že prichádza môj koniec. Pot sa zo mňa rinul a sťažka som lapal po dychu. Príznaky konca sa nedali skryť, môj výraz kapra a možno i to, že som nehybne ležal na zemi ma prezradili. Namáhavo som opustil priestor a so slovami, musím ísť vyvešať vypranú bielizeň, som sa rozlúčil.
Posilňovňa to je niečo iné, to je moja srdcovka a majú tam aj televízor. Po pol hodine precvičovania brušného svalstva som si vyrátal, že ešte tri opakovania a bude ich desať. Nový rok ma vôbec nekontroluje. To sa mi na ňom páči, že vôbec nie je dôkladný. Ukáže fitko, nakúpi zeleninu, ovocie, zavedie do prírody, odhodí cigarety a nachystá knihy, ale to je všetko. Ostatne nechá len na mňa.
Bežiace pásy boli obsadené, no nevadilo mi to, pri behu sa totiž nedá sedieť. A keby len to, pri behu sa nedá ležať a myšlienky sú také rozutekané. Pri ležaní na lavičke na precvičovanie brušného svalstva, som v atmosfére železa a oceľových laniek prišiel k objavu, že to s mojím pásom vôbec nie je také zlé. Že táto oblasť je pri ľahu plochá tak ako ma byť, až ideálna. A pritom koľko ma to stálo mať pupok, mať majestátny pás. Tie litre majonézy, klobás, údeného mäsa, koláčov a to nie je len tak, bez ľútosti tie krásne chvíle hodiť za hlavu.
Ako bolo? Spýtala sa ma pani na recepcii keď som vracal kľúč od skrinky. Povedal som jej že dobre. Chvíľu trvalo kým sa to rozbehlo, potom to bolo zaujímavé a koniec stál za to. Až som sa trochu spotil, vravím jej. Gratulujem, tak o rok? Spýtala sa. Nie prídem aj zajtra, nefunguje nám v dome káblovka.