Myš tam nebola. Pod odloženými hračkami bola malá škatuľka s displejom. Tamagoči. Zvieratko o sile pár pixlov. Displej len zľahka svietil. Zaťukal som mu na okno do domu a spýtal sa čo je tak smutné, ono len párkrát zapípalo.
Nechcel som ho nechať v tom chlade a tme prosiť o priazeň, zobral som ho so sebou, že sa mu pozriem do domu, ako si tam žije. Že odhalím dôvod jeho smútku. Doma som vybral zo šuplíka skrutkovač, kladivo a rozsvietil silnejšiu pätnásť wattovú žiarovku.
Vtedy zapípal, zobrazil sa na vyblednutom na displeji a bol príšerne smutný. Čo ti je? Položil som rečnícku otázku, no malý psík len kýval hlavou, program mu neumožňoval komunikovať, viečka mal na pol očí privreté. Postláčal som niekoľkokrát tlačidlá a dostal sa k potrave, tak som ho nakŕmil. Potom som ho umyl, vykakal som ho a chvíľu sa s ním hral. Dal som mu meno Pegy.
Stal sa z neho šťastný tvor, mal som ho stále na dosah. V noci sa občas, každú hodinu ohlásil, chcel sa hrať, alebo jesť. Veď to je najmenej, pomyslel som si v práci, unavene pijúc desiatu kávu. Veď kto iný by sa oň postaral. Keď sa kamaráti pýtali odkiaľ mám tie kruhy pod očami, povedal som, že Pegy sa chcel v noci hrať, že bol hladný, tak som mu dal kosť. Boli prekvapení, že som si predsa len zaobstaral psa.
Jedného dňa sa ale displej nerozsvietil. Pegymu došla baterka, povedal som kamarátom a oni sa zamysleli nad domnelou metaforou. Pobúchali ma po pleci a vraveli energické vety plné pochopenia. Veľakrát som prechádzal okolo obchodu, kde by som mohol kúpiť nový zdroj energie. Ale vždy som sa odtlačil od dverí. Nie, nechoď tam, vravel som si, veď už predsa vieš, že žiadna batéria nie je večná.