Mal som v ruke starý mobil. Nosil som ho stále so sebou, zo zvyku, no už bol na príťaž. Bez sim karty sa s ním nedal uskutočniť hovor, ani odoslať správa na čísla uložené na pamäťovej karte. Za tie roky sme k seba našli cestu, prirástol mi k ruke. Preto som naprázdno stláčal jeho tlačidlá. Čím všetkým so mnou prešiel a nikdy mi nič nevyčítal.
Vedel som, že sa ho nezbavím len tak. Z neznámej príčiny veci u mňa prežívajú každú ich osobnú nepriazeň. Keď zostarnú, alebo sa opotrebujú, nikdy sa ich to nedotkne. Ostávajú stále na dosah. Položím ho asi do skrine, k aparátu ktorý mi slúžil predtým. Jednoduchý telefón, s jednoriadkovým displejom bez vlastnej pamäte. Šťastný telefón.
Všetko sa sústreďuje do jedného bodu. Lievikom steká život do včerajška, vír ho nasilu točí v smere hodinových ručičiek. Začal som čítať uložené správy, bez sim karty označené len číslami. Všetko akoby sa stalo pred chvíľou. Poskakoval som v kalendári, behal po rokoch. Skúmal všetky torzá správ, koncepty rozpísaných emócií. Fotky v zastaranom formáte. Niekoľko nekonkrétnych poznámok o konkrétnych udalostiach. Potom som vybral pamäťovú kartu s tým všetkým a uchytil medzi palec a ukazovák. Dva gigabajty sa takmer stratili.
Ahoj, dlho čakáš?
Nie, ešte je stále ten istý deň na ktorom sme sa dohodli. Zareagoval som a snažil sa schovať mobil.
Máš zas v ruke mobil, je to neodkladné? Zaznela nepochybne výčitka, odfiltrovaná prirodzeným úsmevom.
Vstal som a využil jedinečnú možnosť ktorá má napadla. Vedel som, že už nikdy nebude tak výnimočná príležitosť. Vstal som a telefón zahodil do odpadkového koša.
To si nemusel. Zhíkli pery. Chcel som povedať, že musel. Že to bolo nutné, že stačilo. Ale nebolo potrebné niečo vravieť, všetko fungovalo samo. A hoci sa všetko jedného dňa prezradí, viem, že ten pocit z toho gesta ostane niekde v hlave, ako nepomenovaná udalosť. Pred nami bol chodník a ja som mal vo vrecku dva gigabajty svojho života.