Uveril som tvojim sladkým sľubom, rovnošate a cukríkom v sklenenej miske. Prežil som s tebou veľa, pamätáš ako som ťa požiadal o úver? Ach, to boli krásne časy, keď som ti dvoril. Nosil kilá dokumentov a ty si stále chcela iné. Ak by som tie papiere odniesol do zberu, už úver nepotrebujem. No napokon si súhlasila a spečatili sme náš vzťah podpisom pred zapnutým monitorom, v klimatizovaných priestoroch pobočky. To bolo také romantické.

V piatok som chcel uhradiť faktúru cez internet banking. Čakal som kým mi pípne mobil, ako si mi kázala a použijem kód zo správy. Ale na monitore počítača sa písalo, vraj nech vložím kód z akejsi čítačky kariet. Poobzeral som sa okolo seba. Mal som pri sebe kompas, malú meteorologickú stanicu, respirátor, ústny deodorant, zložený stan, metronóm a radar, ale čítačku nie. Zavolal som ti a ty si mi svojou školenou rétorikou povedala, vraj máš právo meniť podmienky. Spýtal som sa na tvoju povinnosť informovať ma, ach aká si niekedy hanblivá, vraj to viselo niekde na webe. Vypršala splatnosť faktúry ako naša láska.

Medzi riadkami mi vravíš, že pokiaľ sú moje peniaze uložené u teba, tak sú vlastne tvoje. Nie je to tak, sú moje i s riadne zdaneným úrokom. Vieš drahá moja, ak ma chceš použiť dokážeš mi vypisovať listy, núkať sa, aká si výhodná. Ale napísať mi, že mi je ten internet banking na prd, bez čítačky, to neurobíš. Otvorene ti píšem, že sa pozerám po iných. Ale všetky ste rovnaké, ide vám iba o peniaze. Ste chladné, vypočítavé. Žiadne úprimné city, iba mamon a sadzobník úkonov. A už ma nikdy neoslovuj vážený klient, cítim sa potom mizerne.