Chlapík, u ktorého si občas kupujem stierací žreb, lebo verím, že vyhrám, len mu to nikdy nepoviem, tak ten prevrátil oči, keď som mu chcel zaplatiť päťeurovkou. Ohriakol ma, pýtal drobnejšie a ja už viem, že to plexisklo pred ním, neosadili kvôli klientom. A v bufete, platil som za denné menu. Žena za pultom zmeravela a snažila sa desaťeurovú bankovku pred sebou, rozmeniť pohľadom a následne buchnutím zásuvky na kase. Nepomohlo. Bol som ticho, ani som necekol, ona je tam doma, vyzná sa, vie kde majú v kuchyni tĺčik na mäso.

A v novinovom stánku, som ráno okúňavo vybral z peňaženky sivú bankovku. Drobnejšie by neboli, spýtala sa. Nemám, mohol som povedať, dávno som všetky použil, nie sú, no nedal som sa s ňou spontánne do reči, ako minule, keď som myslel, že hovorí so mnou, otočená z profilu. A ona v uchu také čudo, telefonovala s niekým blízkym. Vo vzduchu bolo cítiť med a levanduľu.

Viem, že oni za nič nemôžu, no ani ja. Budem nosiť plné vrecko mincí, rôznej nominálnej hodnoty. Urobím všetko preto, aby som už nikdy nepočul, to ich; Drobnejšie nemáte? Budú sa snažiť, vtipne, Boli ste pred kostolom? A ja poviem; nie, rozbil som svoje hlinené prasiatko. A šťastný im zaštrngocem, niekoľkými kilami mincí pred nosom.