Pomáhať a chrániť

Autor: Marian Baran | 20.6.2012 o 18:07 | Karma článku: 16,06 | Prečítané:  1924x

Na zastávke autobusu stála staršia dáma. V jednej ruke palica a v tej druhej lakovaná kabelka. Už z diaľky rozhorčene gestikulovala a keď som sa približoval, hlas sa stupňoval, výpoveď silnela.

Vandali, pozrite, vandali. Zahnala sa palicou smerom k prístrešku a len o milimeter minula moje čelo, zacítil som rozpálený gumený štupeľ na jej konci. Ohrozenie hladkosti môjho čela, som jej prepáčil okamžite, veď to naozaj vyzeralo katastrofálne. Čerstvo natreté, luxusné bakelity autobusovej zastávky, z čias perestrojky, niekto postriekal čiernym sprejom. Kostrbaté písmená, vlnovky, no nebolo to tak príjemne, ako nápis na jednej stene domu, kde každé ráno čítam, len vstaneš a si čarovný.

Snažil som sa ju upokojiť a myslel na to, že keby ich pristihla pri čine, istotne by majetok mesta uchránila, spravodlivo ich vylátala svojou kabelkou a pridala palicou drevené klobásy na chrbát. To nebol len taký obyčajný hnev, to bolo odhodlanie. Chvíľu trvalo, kým som ju upokojil, lebo hocijaký hnev a tridsať stupňov nad nulou, v kombinácii s vyšším vekom, predstavuje určité riziko. Ak nie pre dotyčnú, tak pre zúčastnenú osobu určite. Tým určite nechcem povedať, že osoba s určitým vekom sa nemôže rozčúliť, môže, ba priam musí, ale ideálne len v klimatizovaných priestoroch.

Keď na druhej strane cesty zastavilo policajné auto, dosť mi to pomohlo. Ukázal som tým smerom, spomenul zákon a pulz staršej dámy sa určite znížil na polovicu. Nespomenul som semafor, ktorý ich tam zastavil, len som okázalo dokázal sám sebe, že stačí iba vizuálna prítomnosť zákona, aby sa upravila srdcová činnosť a nastali citeľné zmeny v množstve adrenalínu v tele.

Už pokojná, ukázala mi automat na lístky, zastriekaný tou istou farbou. Chcel som zavtipkovať, že čierna v spreji, je asi lacnejšia, ale odpustil som si toto laškovanie so svojím čelom. Zrazu stála pred automatom a mincou sa snažila zoškriabať farbu z displeja. Pripomenulo mi to nutnú úpravu mincí, pred vhodením, aby vzápätí nevypadli. Také tie čary, to zaklínanie drobných, aby ich zariadenie nevyvrátilo von. Staršia dáma čistila vedome displej ďalej a mňa napadla hneď otázka.

Chcete si kúpiť lístok? A vôbec som sa na ňu nepozrel tak, akože, veď vy už nemusíte. Prestala škrabať tvrdené plexisklo a mne sa už vopred zahmlievalo pred očami, z úderu ohnutou palicou. No už bola v pohode. Usmiala sa, polichotená a zahlásila. Nie, ja som len chcela vedieť koľko je hodín, vždy sa tu na zastávke pozriem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?