Predavač sa ma hneď spýtal na číslo stojana. Predstavil som si, ako tankujem palivo do svojho fiktívneho Ferrari a keďže bolo vymyslené, malo minimálnu spotrebu. Dlhé plnenie palivovej nádrže, by v takomto prípade bola len okázalá prezentácia vlastníctva, pre oči okoloidúcich, rekonštrukcia prípadne oslabeného sebavedomia. Pozérstvo štandardných rozmerov.
Predavač ma nepustil k slovu, testoval svoju intuíciu, dedukoval dôvod mojej prítomnosti, ponúkol mi dennú tlač. Predstavil som si, ako tie noviny čítam opretý o svoje fiktívne, červené Ferrari, na bezplatnom parkovisku čerpadla. Bol by to nepriamy dôkaz, že viem čítať a priamy dôkaz, že bulvár mi vrásky ma čele nerobí. A potom mi ponúkol cigarety. Predstavil som si, ako stojím opretý o Ferrari, čítam noviny a fajčím. Mohol by to bol dôkaz, že nemám pevnú vôľu a začal som fajčiť, no určite by to dokazovalo, že ignorujem výbušné prostredie čerpacej stanice a tým pádom sa mám menej rád ako ostatní. Možno by ma niekto odfotil, myslel by si, že som celebrita, len by nevedel ktorá. Ukazoval by tú fotku priateľom, čudovali by sa kto to je a tipovali meno, vraveli by blázon.
Bol som tam sám, neprekážal som nikomu pri rozhodných, uponáhľaných počinoch pri kúpe pohonných látok. Zamestnanec akciovej spoločnosti sa pri svojej analýze zasekol. Monk s Poirotom, ich postupy mu plynuli hlavou a bez zábran si ma premeriaval. Vo vedre sa žmýkala handra a niekto zatrúbil. Som tu na bicykli, chcel by som si dofúkať gumy. Viete čo myslím? , povedal som. Predavač pokýval hlavou, samozrejme že vedel a ja som zaparkoval svoje Ferrari tam, kde bolo predtým.
