Bez elektriny zhasne život na zemi. Skončia všetky radosti, keď napätie klesne na nulu. Zdvihol som ruky pred seba a zamieril na chodbu, lebo tam sa dá zistiť ako je to vážne. Aj tam bola tma. Chcel som zazvoniť susede, ale keď som nahmatal zvonček, premkla ma osudovosť tej chvíle a zaklopal som.
Preboha, veď mi ide seriál. Čo to robia. Zabedákala suseda s čajovou sviečkou v ruke. Chcel som jej povedať o mojich mokrých vlasoch, pretože som to považoval za väčšiu tragédiu, ale v tom šere to bolo jedno. Prešli sme ku chodbovému oknu, kde na nás zľahka zasvietilo svetlo mesta. Vo vzdialenom paneláku svietili okná, v niektorých blikalo magické modré svetlo. Napadlo ma, že prejdeme k tomu domu ku zvončekom, s prosbou o trochu elektrického prúdu. Niektorá dobrá duša by nás snáď pustila k svojim elektrickým zásuvkám. Pani by si pozrela svoj seriál a ja by som si dosušil vlasy.
Každý ma večer plány s elektrinou, je tichou spoločníčkou, riadne zaplatenou mesačnou zálohovou platbou. Za oknom v diaľke, reflektory o sile niekoľko sto wattov, luxusne osvetľovali dvadsaťštyri ženských nôh na reklamnom plagáte. Tým nohám to bolo jedno, vyzerali ako nevydarený drevený plot. Ten billboard má určíte natiahnutý elektrický kábel na osvetlenie, priamo do Jaslovských Bohuníc.
Po pár minútach z našich bytov zažiarilo na chodbu svetlo a hlasy seriálových hrdinov si vymenili pár slov, pani radosťou podskočila. Čo by sme robili bez elektriny, povedala. Ja ale viem čo. Pár prvých dní, by sme určite pozerali von oknom. Vrátil som sa aj ja domov a dosušil som si vlasy, aby som bol krásny keď pôjdem spať.
