Byť prezidentom, nie je u detí veľmi v obľube. Skôr smetiar, alebo policajt. Ja som tiež nechcel byť prezidentom hneď, to až rokmi, keď som zanevrel na kariéru hrdinu, som sa sústredil na pôvodnú sugesciu. Ale aj taký hrdina sa má. Sedí niekde vysoko v horách na skale, alebo na mrakodrape a čaká, kým ho niekto zavolá. Pozerá do diaľky, pláštenka veje vo vetre a lietadlá len tak lietajú okolo, až to hučí v hlave.
„Ak budete pekne papať, veľa spinkať a správať sa slušne môžete byť čím len chcete, pokojne aj prezidentom." Tak nám to občas, pred obedným spánkom ordinovala učiteľka v škôlke. Veril som jej, no na chvíľu ma dostal životný štýl hrdinu. Pláštenku mi však už dávno zožrali mole, teraz čakám, kým sa to stane. Pekne jem, veľa spím, správam sa slušne a čakám. A čakám kedy bude zo mňa prezident.
Náhodnému dieťaťu, ktoré ma priateľsky hrabličkami mlátilo po chrbte, pod dozorom svojho driemajúceho otca na detskom ihrisku, som povedal, že mňa to nebolí. Syndróm hrdinu, čo vám poviem. Skoro sa rozplakal. „Čím chceš byť, keď budeš veľký?" Spýtal som sa ho hneď, bez prípravy, aby som doplnil údaj do mojich štatistík. Zarazil sa, pripadal si asi dosť veľký hneď v ten moment. „Budem biť hrabličkami." odpovedal suverénne.
