Niekedy si človek pri čakaní musí vystačiť sám. Ponorený vo vlastných myšlienkach, môže získať vnútornú rovnováhu, ako po niekoľko mesačnom pobyte ďaleko a vysoko v horách, odkázaný len na dažďovú vodu, korienky a huby. V deň šekov a iných finančných nezrovnalostí, sa na našej pošte stálo iba v jednom rade a klienti boli vybavovaní pri troch okienkach. A to tak, že ten čo bol v poradí pristúpil k okienku, ktoré sa uvoľnilo. Čo si pamätám, vždy sa stálo sa vo viacerých radách, podľa počtu obslužných okienok. Bol to pre mňa šok, bol som zmätený, ale nakoniec som usúdil, že tento nový systém je fajn. Eliminuje totiž nesprávnosť rozhodnutia pri viacerých radách, ktoré dokáže predĺžiť návštevu pošty. Tento paradox zlej voľby opisuje takmer každý klient pošty, alebo inej inštitúcie kde zachovali státie vo viacerých radách.
Všetko by prebiehalo tak ako má, kým do priestorov pošty nevstúpil chlap, ktorého tvrdenia ma zneistili. Keď zbadal jeden rad, rozhorčil sa a začal útočiť voči nám, čo sme tam stáli, že je to nezmysel. Veď keď sú tri okienka, tak musia byť tri rady. Niektorí účastníci predo mnou, mu začali vysvetľovať, že to už tak bolo keď prišli. A keďže je to tak, aj keď prišiel on, nech sa zaradí podľa toho. Rozhorčený chlap sa dohadoval so všetkými a keď ich unavil, hádal sa sám so sebou na konci rady. Potom stíchol, rátal mince a najbližších sedemdesiatpäť minút sa nič mimoriadne nestalo.