Rozhodol som sa, že chôdzu použijem a oprášim svoj detský návyk cestou domov. Občas si ordinujem relaxačné dávky, keď zlyhá dostupné placebo. Bez receptu, neznalý vedľajších následkov, často sa predávkujem a potom ma bolia nohy a mám otlaky. Zvolil som cestu mestom, pretože prírodu niekto kompozične umiestnil na okraj.
Stretol som cestou mladých adeptov chôdze, škôlkarov, ktorí trénovali držiac sa za ruky. Nenáročné tempo začiatočníkov udávala trénerka s terčíkom na riadenie dopravy. Vravela im, vraj cez cestu sa kráča opatrne, nikdy sa neuteká. Vyriekla dve pravdy, absentujúce v metodických pokynoch chodca. Poznáme širokú škálu chôdze a ďalšou pravdou je, že beh sa v bežnom živote neuchytil. Je nepoužiteľný pre všedný deň, neteší sa prirodzenej obľube.
Na námestí, policajní pochôdzkari našľapovali úsporným krokom. Je to ten štýl, keď chodec nedbalo vykopáva päty pred seba, špičkami von. Ležérne tempo s merateľnou úsporou energie. Ich vycibrený štýl sa ťažko napodobňuje, vyžaduje prax a veľa hodín chôdze za hranicou primeraných dávok. Videl so staršieho pána, ako kráčal ulicou ráznym, skúseným krokom. Predbehol ma a hoci som sa snažil udržať jeho náskok v prijateľnej dĺžke, stratil sa mi z dohľadu. Profesionál.
Kráčal som a míňal ľudí v chodeckom nasadení. Chôdza mi už stúpila do hlavy. Pri jednej zástavke autobusov som zaváhal, chcel som sa vrhnúť do otvorených dverí, usadiť sa na pohodlné kreslá čalúnené zamatom a nechať sa odviesť domov. No nevládal som pobehnúť.
