Dalo by sa aj zazvoniť pri dverách do cudzieho bytu, uvítať sa a pozvať dnu; Mám vás rád a dnes budem u vás večerať. Štandardne sa to ale nerobí, ak nepoznáte kvalitu domácej kuchyne, hoci ja nepohrdnem ani Vifonom. Čo ale očakávam, sú domáce koláče. Vyrástol som na medvedích labkách, vanilkových rožkoch a metrových koláčoch Obdivujem zručnosť a vôľu osôb, ktoré aj dnes, v čase miódu a neduživého masla, dokážu vyčarovať spomenuté lakoty vysokej kvality.
Hostiteľka sa bonboniére určite potešila, pretože ma vyzvala, že sa nemusím vyzúvať. Byt bol prázdny. No nie úplne, bol tam nábytok a také tie veci dennej potreby, ako lyže, či koberec, ale ľudia tam neboli. Hralo rádio, televízor zapnutý, počítač reprodukoval hudbu a papagáj v kuchyni sa to všetko snažil napodobniť.
Všetci sedeli na balkóne. Ono je to totiž tak, že u nej, hoci má byt veľký a pekný, návštevy sedávajú vždy na balkóne. Je jedno aká je ročná doba, všetci sedia na tom malom priestranstve. Teraz v zime zakrútení v dekách. Ponúkla mi jednu, zabalil som sa do nej a vtesnal do spoločnosti, snažiac sa nepodpáliť svoju prikrývku jednou z horiacich sviečok. Je fajn, sedieť, tvár vedľa cudzej tváre. Nechal som sa nakŕmiť subtílnejším spoločníkom, ktorý dokázal uvoľniť v takom stiesnenom prostredí svoju ruku. A nechal sa napojiť ďalšou cudzou rukou.
V tej atmosfére blízkych hláv som došiel k prevratnému objavu. A to, že ak by komunikovali iba hlavy, dialóg by bol podstatne tvorivejší a jednoduchší. Deky potreli rozdielne črty na zovňajšku, čiastočne utlmili polaritu pohlaví. Schovali sociálne rozdiely, ako drahé hodiny, vôňu a tak. Žiadna gestikulácia, reč tela, rybárske rozmachy. A keď si prisadla i hostiteľka, naše hlavy vyriešili všetky spoločenské, ako i svetové problémy.