Psy zvykli štekať pri dome, uviazané na neviditeľných reťaziach. Občas sa obzreli, vypýtali si za svoju odvahu pochvalu. Nehli sa ďalej, diviaky boli silní zlodeji. Mali hustú srsť a mrštne, rypákom od hliny, zasadili bolestný úder. Skúsenosť urobila psom čiaru do zeme, ktorú sa báli preskočiť. Len niekedy, niektorí psy mali toľko odvahy, že dokázali divé svine zahnať.
Vtedy, keď to tam osirelo, už i psy mlčali. Len v korunách stromov vystrájal vietor. Les hučal, spieval falošne odpočutý nápev a cielene bral z tých polí a lúk. Rozpínal sa. Vtedy som si vravel, že takto rastie les. Zarastie najprv cesty a chodníky. Vykročí pňom na lúku, navštívi roľu, zapustí korene. Zdalo sa mi, že brezám sa darí najlepšie. Rástli pred očami.
Prešli sme lesmi pomerne rýchlo a vystúpili von pri opustenom dome. Rástla tam jabloň. Mala krásne plody, boli veľké ako päsť. V korune stromu stál chlap, lámal veľké konáre obsypané plodmi a hádzal ich na zem. Bolo to jednoduchšie ako po jednom oberať. Zvlášť na cudzom strome, v cudzej záhrade. Keď sme mu vraveli, nech to nerobí, odvrkol, že čo nás je do toho.
Diviaky snorili skryte v lese. Vôňa prezretých plodov a sladká šťava dužín ich asi lákala. A ešte zo zvyku vetrili psov. Vraj ich pár prišlo pod tú jabloň na hostinu. Chlap na strome na nich kričal, nech idú preč, hádzal konáre, robil hluk. Cez dve hodiny musel pozerať na ich chrbty. Tie svine ešte preorali blízke pole, okolie domu, hľadali korienky a iné svinské maškrty. Zlodeji sa stiahli až potom, keď už naozaj nebolo čo ukradnúť, keď už ani zlodej zlodejovi nemal čo spod nosa uchmatnúť.
