Ja nosorožcov veľmi nemusím, ani oni mňa. Chcel by som mať slona. Slon je milé zviera, má chobot a to je skvelá vec. V lete by som s ním chodil polievať trávniky i kvety, za úplatu a ľudí na koncertoch, alebo len tak v uliciach, keby boli tropické horúčavy. Radostne by mi aportoval pne stromov, ktoré by som mu hádzal, potom by stál na zadných a žobronil maškrtu. Z otvorenej dlane by mi schrúmal dvadsať kíl banánov ako malinu. Samozrejme, že by som za sebou ťahal káričku s papierovými vrecúškami a všetko to po ňom zbieral. Veď viem čo sa patrí.
Raz som videl pani, ktorá mala na vôdzke prasa. Také malé, chlpaté. Manžela držala za ruku, teda myslím, že v takom vzťahu boli, pretože sa na seba dosť podobali. Prasa vyzeralo, ako prasa. Malo rypák a obrovskú chuť ho použiť. Tí čo s prasatami vyrastali, vedia, že rýpanie v zemi je ich obrovská vášeň. Pani s ním určite nevyrástla. Chvíľu sa zarozprávala s bežným chovateľom psa a milé prasa, ako nič, preoralo rypákom záhon kvetín vysadených v parku na okrasu. Aj hromžila, krútila neveriacky hlavou. Asi mala to prasa len požičané.
Musím priznať, že psov mám rád. Bežne sa s nimi rozprávam o ich psom živote, rozumiem im. Chodiť po štyroch, veď to poznám dôverne. Ale na prechádzke mestom, na vôdzke, lepšie vynikne napríklad krokodíl, žralok je na súši dosť statické zviera. Určite by som nechcel mať vlka, ani hada na prsiach chovať.
