Cez víkend, varil guláš Fidel. Tak ho prezývame, lebo keď si vypije, vidí omnoho lepšie ako za triezva. Je sčítaný a utáraný. Keď zahorí pod kotlíkom oheň, trvá večnosť, kým sa v úprimnom monológu vyrozpráva. Netára len tak, to čo hovorí má zmysel. Minule mi povedal, že dobrý psychológ vysuší orosenú dušu špongiou pochopenia a vyžmýka ju do kvetináča zabudnutia. Aj som sa uškrnul, čo tak oficiálne, aj som veľmi nerozumel.
Začalo to tým, keď tvrdil, že uvariť guláš jednou rukou sa nedá. Že taký guláš stojí za psí tridsiatok. Že je hanebné, podsúvať túto schopnosť správnym chlapom. Vraj ho zarazila reklama, ktorá to tvrdí. Pochopil nadsádzku i vtip odvysielaného, ale pomyslel na tých nesprávnych chlapov, ktorí to skúsia, aby zmenili svoj status. Takto vzniknuté nepodarky potrápia dušu. No a tu niekde prišla tá myšlienka so psychológom. Lebo, keď si už človek nevie rady sám so sebou, je zle. A keď je zle, človek by sa mal pokúsiť, byť sám sebou. A tu prichádza ucho psychológa.
Teraz k tomu gulášu. Fidel začal bravčovou masťou, pretože je nemožné myslieť na guláš bez tejto ingrediencie a to je skutočnosť, ktorú netreba podceňovať. Polievkovou lyžicou okoštoval, následne začal krájať cibuľu v primeranom množstve k mäsu. Použil jednu ruku, jednu cibuľu a krájal. Aj zaslzil, ale len jedným okom. V nezamestnanej ruke držal pohár vína a hodoval. Jeho ruky boli v silnom spoločenskom rozpore.
Ja som jednou rukou krájal primerané množstvo mäsa k cibuli, lebo v druhej som mal mobil. Písal som esemesku sám sebe. Páči sa mi, ako mi mobil zašteká. Spomenul som si, ako som sa raz v škole prihlásil, aby som si opravil známku z Matematiky. Nepodarilo sa. Takto som si ja, uvaril riadny guláš jednou rukou a doma som si ho zjedol.