Nakoniec som byt len vyumýval, vymaľoval a kúpil parkety. Informoval som sa, koľko by stálo ich položenie. Tá suma sa mi zdala vysoká, netušil som, aká je to náročná práca. Rozhodol som sa, že to urobím sám. V návodoch na internete to vyzeralo ľahko a jednoducho.
Dôležitým nástrojom je píla. Predavač mi odporučil najvhodnejší model a pílové listy, aby bol rez hladký a čistý. Narobil som sa, oľutoval snahu ušetriť niekoľkokrát. Práca na zemi čupiac, alebo na kolenách a to taká, ktorú som nikdy nerobil, bez akejkoľvek skúsenosti a praxou získanej zručnosti.
Ostala mi píla. Odložil som ju k náradiu a občas len tak vybalil a naprázdno zapol. No, nie je to vŕtačka, ktorú by si chcel každý požičať. Smutne tam ležala v úložnom priestore a cnelo sa jej za poriadnym zárezom. Snažil som sa pre ňu nájsť inú prácu. Po miernej úprave pílového listu výborne šľahala vajíčka, odkrojil som z ňou krajec chleba a plátok na kosť zmrznutej krkovičky. Vynikajúco plašila holubov z balkóna, kým si na jej rámus nezvykli a nezačali hýbať hlavami do rytmu jej hlučného mechanizmu. Nebolo to ale ono.
Potešil som sa, keď sa mi kolega zdôveril, že má v úmysle, svojpomocne položiť parkety vo svojom byte. Hneď som mu ponúkol moju priamočiaru pílu. Má ju už pár týždňov a ja takmer každý deň počúvam, ako postupuje s montážou, ako vyrezal otvor pre potrubie radiátora. Ako položil ďalšie kusy a ako presne vyrezal uhol v rohu miestnosti. Je dosť mrzutý a kríva po pracovisku. Upozornil som ho hneď na začiatku, že realita sa dosť líši od dostupných technologických postupov. Nepočúvol. Možno som nebol dosť dôrazný, ale čo človek neurobí pre svoju pílu.