A práve tam sa vo mne niečo zlomilo. Spôsobili to určite všetky tie jedlá, čo som ochutnal a nápoje ktorými som to zapil. Zimomriavky mi zasypali telo. Tá budova bola obrovská, ako keď spojíte Aupark s Polusom dohromady a pridáte pár zákrut, eskalátorov a tisíc ľudí. Zakvílil som neudržateľnou predtuchou, rozhliadol sa a zadrobčil do jednej z uličiek. Hľadal som piktogram stojaceho chlapca. Zvláštny pocit umocňovala mocne zurčiaca voda vo fontáne.
Naozaj sa nedalo nič iné, len vojsť do dievčenského záchoda. Záchod pre chlapcov bol v nedohľadne, prijal som preto dostupný priestor a prekonal zábrany. Nikdy v živote som na dievčenskom záchode nebol, pre rovnako nezasvätených dodávam, že všetko podstatné tam dievčatá robia v kabínkach a majú to tam pekné. To len my, chlapci, cikáme stojac vedľa seba.
Vbehol som do voľnej kabínky a spomenul si, ako som raz v jedno sparné ráno, na chate v lese, keď všetci ešte spali, otváral posledné pivo z chladničky. Prestal fúkať vietor, stíchla kukučka a ja som otváračom pomaly uvoľňoval vrchnák.
Pri umývadlách stál chlapík a oplachoval si ruky. Výnimočnosť toho okamihu sa stratila. Niečo mi vravel a uškŕňal sa. Tváril som sa, že nepočujem, čo je v skutočnosti jednoduchší úkon, ako som si myslel. Prítomné dámy ignorovali našu prítomnosť. Nie je pravdou, ako v niektorých filmoch deklarujú tvorcovia, že dievčatá po zhliadnutí chlapcov na dievčenskom záchode pištia a jačia. Nerobia to. Mrmlú si niečo popod nos a nie je im rozumieť.