Sedával som na terase a pozoroval okolie, bola na úrovni chodníka, ktorý viedol dovolenkovým strediskom. Hlavná tepna. Nebol som sám, čo vstával skoro ráno, ľudí bolo dosť a pribúdalo. Prechádzali okolo, s rôznym stupňom opálenia, rozdielnym tempom krokov.
„Dobrej den," zdravili staršie dámy. „Hezkej i vám," odpovedal som a mávol na pozdrav. „Jónapot..." Poprial mi párik, držiac sa za ruky. „Jóregät," reagoval som bez váhania. Pán z barlami pozdravil, „dobré ránko." „Pekný deň i vám," odprevadil som ho. „Gutn morgn." Štylizovali dvojhlasne páni s uterákmi okolo krku. „Gutn tág." Zdravil som každého.
Už po pár dňoch som vstával pred operencami na stromoch. Prechádzal kúpeľnou, pokračoval s kávou na terasu. Tešil som sa hlavne na tých, ktorí tam boli noví. Predstavoval som si, ako potom uvažujú, že som možno z ich krajiny. A možno ich potešilo len to, že niekto ďalší bol spokojný a v pohode si vychutnával ráno, v ich dovolenkovej destinácii.
Predposledný deň ráno, fúkal vietor, uteráky hodil na chodník. Prešiel som k nim a po jednom prášil a skladal. O poschodie vyššie stála pani na terase, opretá o lakte. Sledovala, ako sa činím. „Vy ovládate veľa cudzích jazykov," konštatovala s úsmevom. „Snažím sa." Ale viac som jej neprezradil.
