Zahodím hrebene, nožnice a šampón do Dunaja, uštrikujem si na zimu vlnenú čiapku a bude. Nič ma neprekvapí, ako napríklad kamaráta. Po nástupe na vojenčinu sa nechal ostrihať dohola, no, robilo sa to automaticky, aby vojak nemal s nimi prvé dni oštaru a vyzeral ako idiot. Zapáčilo sa mu, udržiaval si tento vzhľad.
Na prvej vychádzke, pod vplyvom dočasnej slobody a s verbálnou podporou náhodne spoznaných dievčat, že sa mu to hodí, nechal si od samozvaného umelca vytetovať na polku hlavy malého draka. Bolo že to obdivu, keď ho v kasárňach ukazoval spolubojovníkom a zúrivosti veliteľov, ale veľa nezmohli, drak sa nedal umyť. Stal sa rebelom. Existencia tetovania dráždila zelené zmysly veliteľov, nie tak prevedením, ako skutočnosťou, že si niečo také vôbec dovolil.
Po skončení vojenčiny si nechal vlasy narásť, pretože drak, vytetovaný na hlave, nemá v civilnom živote hlbší význam. Občas ho ukázal, bolo potrebné sa dobre pozrieť na kožu, pod husté vlasy. Bol tam. Čakal schovaný niekoľko rokov na svoju príležitosť. Hoci kamaráť nemá plešatosť v génoch, celej mužskej časti jeho rodiny, rastú vlasy pár milimetrov nad obočím, začali mu tie jeho rednúť v kútoch čela. Nezúfal, i ocenil, že mu to pridá vážnosti na firemných poradách. Ústup porastu bol ale nezvratný, a tu sa ukázala hlava draka. Treba podotknúť, že tetovač draka v živote nevidel, videl opité prasa a možno nejaké tie myši.
Drak pôsobil rozpačito na hlave muža. Inak pôsobil záujem o neho vtedy. Dal odstrániť jeho hlavu, za úplatu. Nasledujúce obdobie, odhaľovali vlasy viac a viac. A tak ho nosil doktorovi, nech ho laserom skrotí. Ostal mu len zadok, tomu drakovi, zatiaľ schovaný. Ja keď budem plešatý, nič také má neprekvapí. Mam rád svoju kožu, trochu voľnej, navyše, vadiť nebude.
