Slová piesní mi boli známe, pookrial som, aj som si bručal popod fúzy, tiché tulácke ráno. Výparmi nálady som sa však nechal strhnúť k spevu. Skúsil nahlas, ako jazyk stále naráža o vyrazený zub. Hráč na gitaru spozornel, zamietavo zmraštil čelo a podal mi dve hliníkové lyžičky, lepkavé od sladkého čaju. Búchal som oboma lyžicami do rytmu.
Doma vo švungu, sňal som z bicykla pavučiny a vyletel na hrádzu, smerom do Hamuliakova. S vetrom do chrbta, ma pri druhom bufete predbehli dvaja na galuskových bicykloch. Šliapol som viac do pedálov a prečítal reklamné nápisy na ich tričkách. Gumy na horúcom asfalte bzučali ako sršne. Držal som sa za nimi, rozrážali mi vzduch a ja, chvíľu som bol za nimi a potom oni vpredu. Triafal som rytmus ich pedálov.
Frčali ďalej, ja som ale odbočil, lapajúc po dychu. Pri bufete som si sadol do tieňa, vedľa vysokého chlapa. Vrhal neskutočný tieň. Cucal som kofolu a chvejúcou rukou klepal popol do plechovky od kukurice, vytvarovanej do ušľachtilého popolníka. Ruka sa mi chvela v zvláštnom rytme, opretá o drevo stola. Chlap napokon odišiel, aj so svojím tieňom a nechal ma tam napospas úpeku. Tempo sa niekam stratilo, s ním i radosť. Slnko ma slano žmýkalo. A domov ma ešte čakala cesta proti vetru.