Moja intimita

Autor: Marian Baran | 11.3.2011 o 12:00 | (upravené 31.3.2012 o 10:46) Karma článku: 8,04 | Prečítané:  669x

Vždy som mal hnedé oči. Je to skutočnosť s ktorou som sa stotožnil. Často som si predstavoval seba, s očami modrými, žiariacimi, v ktorých by sa utopila každá, ktorá by sa do nich pozrela. Ale to bola len taká absurdita.

Sedel som v kancelárii a pozeral von cez okno. Zámerne som mal tak natočený stolík, aby som sa mohol skryte tváriť, že pracujem a zároveň pozerať na ulicu, kde sa to cez deň hemžilo ľuďmi. Predstavoval som si, aké by to bolo vyjsť von a mať také tie nebeské oči. Čo všetko by sa dialo, veď oči to je brána do duše.

No keď som skončil v práci, z budovy firmy kde som pracoval vyšiel pupkatý chlapík s vysokým čelom a jeho nízka postava sa hojdala a odfukoval vzduch do neexistujúcej ofiny. Takto som vyzeral. Nevadilo mi to. Naučil som sa stým žiť. Bol som všednejší ako nič a tak obyčajný, že som niekedy pred zrkadlom prehliadol aj sám seba. Nie že by na vzhľade záležalo, veď človek má predsa aj iné vlastnosti. Ale bez krásy človek živorí. Môže mi ktokoľvek oponovať, že to tak nie je, ale ja viem svoje.

Žena ma vykopla. Nie doslovne, len mi jedného dna zbalila kufre a vymenila zámok na dverách. Ten kľuč som ani nepotreboval. Kufre stáli pred dverami a ja som si uvedomil, že do tých dvoch obalov sa zmestilo skutočne všetko. Opustil som sa, pochytil ma žiaľ a sebaľútosť. Uzatvoril som sa do seba. Najviac zo všetkého ma bolelo, že moje dve dcéry, ktoré nekonečne milujem, dostali jedno ráno predostreté, že všetko je zrazu inak. Mali sme krásny vzťah. Bol som s nimi nepretržite a neustále som sa im venoval. To viete, sú to moje princezné.

Aj šéf sa mi čudoval, či to nepreháňam s tou otcovskou láskou. Vravel, že keď vyrastú, mňa kopnú do domova dôchodcov. Nemohol tušiť, že práve to ma nezaujíma. Chcel som im dať všetko, a teraz. No zrazu všetko skončilo. Moje dve dcérušky som nemohol vidieť vôbec. Šéf mi dohodil právnika a ja som robil nadčasy, aby som platil jeho honorár. Zapisoval som tie prekliate faktúry a myslel na to, aké by to bolo, keby som mal modré oči. Po niečom som musel túžiť a vedel som, že to musí byť niečo nereálne, aby moja túžba mohla trvať dovtedy, kým ju budem potrebovať.

Jedno ráno som sa zobudil a keď som prišiel do kúpeľne mal som modré oči. S veľkými zreničkami a mihalnice očí sa krútili ako rám okolo studne do neba. Bol som šokovaný. Nemohol som sa na seba vynadívať, oči ma dostali do blaženého stavu. Aj v práci som sa pozeral chvíľami do malého zrkadla, ktoré tam v šuplíku písacieho stola zabudla bývalá fakturantka. Keď mi šéf zadeľoval prácu na nasledujúcich dvanásť hodín, civel na mňa snáď desať minút a nechápavo niečo chraptil. Vyhováral som sa na náhlu pigmentovú zmenu, ktorú mám danú geneticky. Neveril, ale povedal, že to nemusím dnes celé dokončiť. Že to má čas. To isté vravela i vedúca ekonomického, keď prišla overiť jeden dokument. Hypnotizovala ma. A keď som uvidel, ako jej odpadávajú ruky pri tele, vedel som, že z kancelárie neodíde tak ľahko. Naťahovala čas a pozerala mi do očí. Spýtala sa, či už som mal kávu a pravou rukou si začala prečesávať vlasy za uchom.

Na druhý deň ráno, keď som si plešinu natieral hydratačným krémom, pretože jarné slnko mi kožu vysúšalo, som naďabil dlaňou na plyš vlasov ktoré mi začali rásť. Prebehli mi telom zimomriavky. Časom mi narástli husté blonďavé vlasy. Ofina mi padala do čela, keď som cestoval autobusom do práce. Mladé dievča čo stálo vedľa mňa, sa mi ich pokúšala odfúknuť z očí. Mala svieži dych a zaslzené oči, keď sa jej to podarilo.

S vedúcou ekonomického som sa musel rozprávať už iba medzi dverami. Bola neodbytná. Vydržala by stáť za mojím chrbtom kým by som zapisoval faktúry a sústavne by mi kládla otázky, aby som sa obzrel a pozrel jej do očí. Veľmi veľa sa toho zmenilo. Ja som prechádzal zmenami každý deň. Mal som zrazu dva metre, svaly na celom tele a moje veľké brucho sa niekam stratilo. Ostalo len vypracované svalstvo hlboko zarezané v tenkej koži. Aj hlas, môj chvejúci sa hlas nevykašlaného alergika sa niekam stratil. Miesto neho som hlboko posadeným tónom, vysvetľoval svojej bývalej, že urobím všetko pre to, aby som sa mohol s dcérami stretávať. Neverila že som to ja, naťahovala čas hovoru a dávala mi kontrolné otázky, na ktoré sa nedalo odpovedať jednou vetou. Šéf sa ma jedného dňa slušne spýtal, že kde som. Ako ja. Zbytočne som mu začal vysvetľovať, o čo ide. Neveril. Len nepriamo vyzvedal, či ja a ja nie sme niečo viac. Nerozumel som mu, ale chápal, že musí mať v hlave zmätok. Zvlášť, keď sa pýtal či nepôjdeme spolu na večeru.

Mal som opodstatnený dôvod odísť z práce. Ten tlak bol neznesiteľný. Šéf mi prestal nosiť kopec roboty a bol schopný do konca pracovnej doby sedieť u mňa, rozprávať mi o golfe na ktorý by sme mohli spolu isť, keby som chcel. Vedúca ekonomického mi niekoľkokrát denne volala, keď som ju prestal púšťať do kancelárie. Volala mi aj po práci a pýtala sa čo robím. Na obede mi ženy robili miesto pri stole. Dávali všemožné návrhy a vrchol bol, keď ma kolegyňa z personálneho požiadala vo výťahu o ruku.

Rozmýšľal som, čo sa to stalo. Ako je vôbec možné, niečo také. Vyhýbal som sa nežnému pohlaviu a stránil kolegov. A pripisoval som to osudu. Zásahu priamo z neba. Tak, ako ponuku na prácu, ktorú som dostal priamo na ulici. Odvtedy sa zmenilo úplne všetko, i ja. Svoje vnútro som prispôsobil svojmu zovňajšku.

Začal som pracovať pre reklamnú agentúru. Fotil, nakrúcal seriály a filmy. Ponuky sa hrnuli, môj herecký talent nebol podstatný. Aj s jednou vetou v celej epizóde som žal úspechy. Začal som chodiť na spoločenské akcie a dostával ceny, o ktorých som ani netušil čo znamenajú. Kúpil som si byt priamo v centre mesta, niekoľko izbový a organizoval večierky, na ktoré nik nechcel zabudnúť. A ženy. Musel som si začať vyberať. Bol to problém, robiť taký škrt, ale musel som. Odmietať tak, aby som nikoho neurazil. Najal som piatich najlepších právnikov v meste, aby mi pomohli byť s mojimi dcérami. Z mojej súkromnej jachty som volal a informoval som sa o každom kroku, ktorí podnikli. Vozili ich šoféri na mojich autách. Pracovali nepretržite. Nebol problém zavolať v hociktorú hodinu zo svojho lietadla a pýtať sa ako postupujú veci. Informovať sa hocikedy o každej maličkosti.

Platil som ich nadštandardne a im sa to podarilo. Každý druhý týždeň som mohol byť s nimi. Pripravil som všetko v mojom sídle za mestom. Opatrovateľky mi od rána nosili návrhy na harmonogram celého týždňa. Krútil som nad tým nosom. Vedel som čo robiť, ale moji manažéri si želali, aby to bolo bez problémov. Mali byť prítomné média a volal mi prezident, či by nemohol prísť na piatkové grilovanie pri mojom jazere. Každý si chcel namočiť svoje sústo, v mojej marináde osudu. Zúfal som vo svojich kúpeľoch, či to dokážem. Či po tých dvoch rokoch som to stále ja. Vedel som, že to dokážem. Vychádzalo to z môjho vnútra. Moje tri priateľky sa v štvorizbovom šatníku tešili na dvojdňový výlet do vesmíru, ktorý som už zaplatil. Rušili ma svojim smiechom. Svojou povrchnosťou a tak som sa s nimi rozišiel. Prosili, ale zo zoznamu som vybral dve ďalšie, ktoré vyzerali viac materinsky.

Mal som toľko peňazí, že som kúpil celú cestu z mesta, po ktorej mali prísť moje dcéry, aby čo najskôr boli pri mne. Triasol som sa trémou, keď som si vo svojom šatníku skúšal tridsiatu siedmu bielu košeľu, v ktorej som sa konečne cítil dobre. Pozrel som na seba do zrkadla. Bol som bohom, Adonisom. Charizma čo zo mňa sálala, opantala i mňa samotného. Musel som od seba odtrhnúť zrak, aby som si sám seba nepodmanil. Aby som neprišiel o seba.

Stál som pred svojim zámkom, na čerstvo prehrabanom jemnom štrku z Egypta. Pozeral som na voľnu cestu z mesta a predstavoval si, aké to bude, po toľkých mesiacoch. Súdne rozhodnutie znelo jasne, žiadne meškanie nebude tolerovateľné

Vrtuľník prelietaval  v bezpečnej vzdialenosti nad zámkom. Bol to ten tichý model, ktorý som odsúhlasil. Tri televízie, ktorým som predal práva si nespravodlivo rozdelili malý priestor ktorý mali k dispozícii. Tlačili sa a jeden kameraman si utieral krv z obočia. Moderátorky na mňa mávali. Odmával som im nevedomky . Len tak. Pri mne stáli ľudia na vyznačených tmavých kameňoch, ktoré bolo jasne vidieť v krémovo bielom štrku. Volali so svojimi blízkymi, utierali si slzy, dojatí tou chvíľou a tou možnosťou ktorú mali. Prichádzalo auto právnika mojej bývalej ženy. Zastalo. Štrk odletel od kolies, aby hneď dopadol späť a stratil sa. Otvorili sa dvere. Vystúpili von, obe. Ach, ako vyrástli, pomyslel som si. Stáli pri aute a obzerali sa. Bezradne hľadali to, kvôli čomu prišli. Svojho otca. Prehovoril som. Zľakli sa. Nastúpili plačúc do auta. Po desať minútovom rozhovore s mojimi právnikmi, keď ma jeden z nich odtláčal od auta. Keď s právnikom mojej ženy, ktorý priviezol dcéry prejednali všetko potrebné. Keď kamery detailne zachytili moje slzy a kŕčovité zovretie ochrankára, ktorý ma tlačil preč. Keď fotoaparáty odfotili môj úder ochrankárovi. Zdokumentovali ďalšie rany od moderátoriek do tvárí ochranky...  Auto odišlo preč a v ňom moje dcéry. Vrtuľník ich chvíľu sledoval. Minister mi prikladal na tržnú ranu na čele vreckovku. Cez krvou zaliate oko som sledoval pneumatiky auta s mojimi dcérami. Vymenil vreckovku za čistú a organizoval vojakov, ktorí pribehli z lesa, kde ležali celé hodiny zamaskovaní.

Je to už rok čo nosím hnedé kontaktné šošovky. Môžem byť s dcérami vďaka tomu, čo vysúdil tí prekliate drahí právnici. Holím si každý deň hlavu, nechávam len tak trs, ako som mal pre tým a farbím si ho na neurčitú hnedú. Chirurg mi skrátil stehenné kosti o pätnásť centimetrov. Bolelo to. Nechal som si rozbiť nos, aby bol placatý. Mením hlas keď hovorím so svojím šéfom, aj s ostatnými. Snažím sa byť sám sebou. Zapisujem faktúry, šéf mi nosí tony práce, nadáva na moju neschopnosť a ja si dávam pozor, aby som už nikdy nesníval. Po obede pôjdem pre moje dievčatá, skočíme na zmrzlinu. Dajú si citrónovú, to viem. A ja? Neviem, musím si to ešte premyslieť.

 

 

link

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?