V paneláku kam som sa nasťahoval, bývajú väčšinou dôchodcovia. Stretávam ich pravidelne. Panie a ich psíkov. Ich palice a tašky s nákupmi. Aj pánov, aj v klobúkoch i takých, čo dámam bozkávajú ruky a nonšalantne snímajú klobúky. Tí sa, hoc ma musia poznať z videnia, vždy spýtajú či tam bývam. Sprvu si ma premeriavali, kládli otázky, zaujímalo ich moje súkromie, čo robím. Dnes je to iné. Tak ako včera. Počul som klopanie na dvere. Klopanie na dvere je niečo iné ako zvonec. Prezradí veľa o návšteve.
„Mám pocit, že niekde horí!" Ovalila ma distingvovanou hystériou postaršia susedka. Ja, muž činu som si dotiahol pás na župane a podujal som sa ovoniavať dvere ostatných susedov na poschodí. Vetril som s predtuchou niečoho zlovestného. Zašli sme do jej bytu. V záchode som otvoril plechové dvierka k stúpačkám, inhaloval som výpary tepelne zaizolovaného, nemoderného potrubia a postrehol v molekulách vzduchu niečo drevité a prepálené.
„Niekto pílil parkety." Uzavrel som kapitolu o nebezpečenstve. Potešila sa. Uvarila čaj a ja som ho sŕkal s vedomím, že ma nebude karhať. Zniesla ponosu na nízky dôchodok, na ceny a na manžela. Na toho iba tak, počula ho, ako odomkol dvere do bytu. Už z chodby vyzvedal, či tam má nápadníka. A potom prišiel do kuchyne, kde sme sedeli. „Za mojou mi chodíte?" Povedal, a so širokým úsmevom ma vtlačil späť na stoličku, pretože som mal v úmysle odísť.
Ostal som na večeru a dal som si aj dezert. Sledoval som ich, ako plávajú vedľa seba po kuchyni. Dve lode na mori. Občas do seba narazili, ale len tak, naschvál, aby si mohli ofúkať rany. Sedel som tam a hostil sa oblečený v župane, v teple rozkúrenej kuchyne. Uložili by ma i spať, ale vypýtal som sa domov.
