Moja starká sedela pri ňom na malej trojnožke z ktorej dojila kravy. Brezovým lístím mu škrabala bok a mokrou handrou mu utierala čelo. Ako človeku. I tak sa mu prihovárala. Niečo nahlas a niečo mu šepkala do ucha. Mal som sedem rokov a stál som vo dverách do prítmia maštale.
Bol som za domom a s deťmi sme zberali čerešne. Jedli sme ich celé s kôstkami. Prišla tam za mnou. Zobrala ma za ruku a povedala že sa chce kôň so mnou rozlúčiť. Cítil som sa poctený, že práve ja. Rozumela zvieratám. A veril som jej, že vie čo hovoria. Raz v lese ked sme zbierali huby zbadala srnku. Ticho mi ukázala aby som stál a bol potichu. Zdvihla zo zeme suchý konár a rázne ho pred sebou zlomila. Srnka spozornela. A toto plaché zviera sa zrazu nevedelo rozhodnúť. Pud jej velil utiecť. Ale rovnako silná zvedavosť ju lákala aby pristúpila bližšie a preskúmala čo ju vyrušilo. Starká si čupla a uprene sa na ňu zadívala. Srnka chvíľu váhala, ale napokon prišla úplne blízko a dovolila aby sa jej dotkla. Ovoňala jej ruky, žmurkla na mňa a utiekla.
V maštali som sa nakoniec odhodlal a pristúpil som úplne blízko. Až tak, že som videl jeho šedivú srsť nad viečkami. Nedočkavé muchy mu sadali do očí. Pili mu slzy. Telom mu prešiel kŕč. A potom sa na mňa pozrel. Pozrel mi do očí. Videl som mu v nich ako cvála za stodolou po lúke. Videl som mu v nich východ slnka. I to ako sa mu v nich leskne rosa. Ako trhá zo stromu jablká. Videl som ako ťahá rebrinák kopcom naložený senom. A ako sa vracia so starkým z dediny. A potom som videl seba ako na ňom sedím. Triasol som sa strachom aby som nespadol. A on to cítil pretože ma unášal ako spánok unavené myšlienky.
Čupel som pri ňom. A za mnou stál starký so zverolekárom. Ked to zbadala starká, vstala. Oboch ich otočila a snažila sa ich dostať von. Potichu sa o niečom dohadovali, no odišli. Ešte som zbadal ako má starký ruku vo vrecku. Mal tam schovanú pištoľ.
Starká ešte raz vyutierala koňa lístím.
„Nebolí ho to. Bolí to teba ked to vidíš." Povedala šeptom. Mala pravdu. Trochu to bolelo, ako ten obraz vstupoval do mňa. Ako ten stav žiadal vysvetlenie. Ako moja bezmocnosť chytala všetko okolo v mojom srdci. „Už je čas." Zrazu životu stanovila hranicu. Nakreslila čiaru priamo vo vzduchu. Ohraničila jeho priestor. A potom urobila niečo čo som nikdy viac nevidel. Ale viem že to urobila nespočetne veľa krát. Vedela chytiť koniec do ruky, ked nik nevedel kde je. Dokázala ho nahmatať nech bol akokoľvek neurčitý. Vedela pritiahnuť koniec ked bol neodvratný. Otvorenou dlaňou mu privrela oči a kôň vydýchol naposledy.
Ležal nehybne ako masív. Muchy ako ľudia po ňom behali a hľadali odmenu. Mali pocit, že teraz si ju zaslúžia. Mňa pochytil smútok. Smútok ako odmena. Starká mi dala príležitosť. Aby som videl viac, ako som si myslel že dokážem. Chcela aby som v sebe nachádzal schopnosť vidieť to na čom skutočne záleží.